Suterén

Suterén

rok výroby: 1982 /1983
námet: Eva Planá
scenár, hudba, réžia: Samuel Ivaška
kamera: Vladimír Ardan
účinkujúci: Jozef Mokoš, František Gervay, Oľga Pohánková, Ladislav Straka, Katarína Kolníková, Zuzana Frenglová, Katarína Kubová, Xénia Gracová, skupina Knokaut

Film zobrazuje osud človeka, ktorý pri svojej statočnej práci, bežnom úsilí po troške šťastia natrafil na nepochopenie, sebectvo, karierizmus a zbabelosť. Je výkričníkom za nerovným bojom o občiansku česť uprostred kontrastu oficiálnej a reálnej hierarchie vedeckého pracoviska. Hlavný hrdina má iba jednu voľbu. Zmieriť sa so svetom, v ktorom žije, alebo sa proti nemu vzbúriť.

____

Recenzia na film / Miloš Ščepka / SME / 2.3.2006:

Úvaha o morálnom nepokoji zo suterénu pamäti

Autorský televízny film Samuela Ivašku Suterén vznikal v roku 1982 s rozpočtom 40-tisíc Kčs. Dokončili ho o rok neskôr a na premiéru čakal ďalších šesť rokov. Do 10. decembra 1989. Príznačné je, že patričnej pozornosti či uznania sa mu nedostalo ani potom, a tak teraz reprízy 1. a 3. marca na 2. programe STV sú vzácnou príležitosťou vidieť a možno i doceniť mimoriadne zaujímavé trezorové dielo.
Hlavný hrdina, označovaný ako On, je vedec. Pre svoju skromnosť a pracovitosť je odsunutý karieristickými nadriadenými na samý okraj ustanovizne, v ktorej robí takmer všetko od vedeckej práce cez organizáciu kongresu až po nákupy a pochôdzky do čistiarne. Ako môže revoltovať človek bez agresie? Je riešením únik do ríše snov v kúpeľni? Možno zmierniť napätie medzi zmyslom života a absurditou životnej reality, medzi skutočnosťou a ideálmi?
Pretože tento film nepatril ani nepatrí ku stáliciam či hitom vysielania Slovenskej televízie, divák ho nepozná, nemá z čias “reálneho socializmu” vytvorený názor ani postoje, tak ako napríklad k Hanákovým, Jakubiskovým či Formanovým filmom. To nám umožňuje vidieť, vnímať a hodnotiť Suterén dnešnými očami “reálneho kapitalizmu”.
S počudovaním (ak nie priam šokom) musíme priznať, že medzi realitou roku 1982 a tou dnešnou zasa až také veľké rozdiely nie sú. Nielen preto, že električky a ikarusy v uliciach našej metropoly sa za 23 rokov vôbec nezmenili. Skromný, čestný, pracovitý (dnešným jazykom submisívny) človek to má ťažké v každom režime. Ľahtikárski, nafúkaní, oportunistickí karieristi vždy bezstarostne vyplávajú nahor, ako špina na hladinu. Dnes, tak ako vtedy, si ľudia, ktorým ešte doba neamputovala cit a svedomie, musia klásť základnú otázku: Čo s tým?
Ivaška aplikoval v hranom televíznom filme dokumentaristické postupy. Okrem kontaktného zvuku a snímania v reáloch to znamenalo aj neopakovať zábery, použiť to, čo kamera zaznamenala, aj s prípadnými nedokonalosťami. Koncepcii podriadil aj výber hercov-nehercov. Hlavnú rolu stvárnil dramaturg a básnik Jozef Mokoš, Oľgu novinárka Oľga Pohanková, upratovačku Bertu Katarína Kolníková.
Náladu nevytvára hudba (tá, trinásť rokov pred Dogmou ’95, zaznie len ak je interpret priamo v scéne), ale autentické všadeprítomné táranie rozhlasu a bezútešné realistické obrázky z ulíc dobovej Bratislavy, často konfrontované s hlavným hrdinom (bezradný človiečik na obludnom betónovom stavenisku).
Komorná dramatická úvaha o etike a morálnom nepokoji je napodiv vďaka svojmu dokumentarizmu veľmi poetická. Inšpiruje, evokuje, dáva divákovi látku, tému i priestor na premýšľanie. Škoda, že súdruh Škoda a jeho melody boys z oddelenia propagandy a agitácie ÚV KSS poslali film i s jeho tvorcami (ba i kritikmi, ktorí sa odvážili nepohaniť ho) do temnôt trezorov a iných suterénov pamäti. Všetko mohlo byť ináč. Šťastie, že dielo i autor prežili a sú tu.
Všetko môže byť ináč. Čítajte viac: http://www.sme.sk/c/2613699/uvaha-o-moralnom-nepokoji-zo-suterenu-pamati.html#ixzz2oJnTem7B