Je opäť ráno…
Na nároží spievajú popolvári,
len tak o dlažbu mrú
bruchá staručkých popolníc.
Slnko na cedidlách stromov,
na zem padá
k vernosti tieňov,
k zlatníkom prachu.

Zovšadiaľ prichádzajú básnici,
dúškami plnia prázdne vrecká,
odďaľujú smrť zimného vzdychu.
O jari bezhlavo píšu previnilci.
Som pri tom s principálom klamu,
do plných priehrští načieram
prelud jarných dažďov, i dúhy.

Milenky imaginácie líhajú
v záhradách s kostihojom stromov.
Kvitnú ku prameňom kvetov
v zrenici nebeského oka.
Pod oknami jari k ním lačným
zovšadiaľ prichádzajú básnici.

Nezbedným deťom odchádzajú vlaky
do oblačna túžob plachých nádejí.
Ešte raz si idú vypočuť
hvizd šťastnej hviezdy.
Som pri tom …
s principálom bolestivej zimy.
© SI