Je opäť ráno...
Na nároží spievajú popolvári,
len tak o dlažbu mrú
bruchá staručkých popolníc.
Slnko po cedidlách stromov,
na zem padá k vernosti tieňov,
k zlatníkom hmýriaceho prachu.

Zovšadiaľ prichádzajú básnici,
dúškami plnia prázdne vrecká,
odďaľujú smrť zimného vzdychu.
O jari bezhlavo píšu previnilci.

Som pri tom s principálom klamu,
do plných priehrští načieram
prelud jarných dažďov, i dúhy.
Milenky imaginácie líhajú
s kostihojom stromov.
V záhradách na prameňoch kvetov,
zrenicou nebeského oka
ku koreňom vchádza ich dych.
Pod oknami jari k nim lačným
zovšadiaľ prichádzajú zvedavci.

Nezbedným deťom odchádzajú vlaky
do oblačná túžob, do plachých nádejí.
Ešte raz si idú vypočuť 
roztopený hvizd šťastnej hviezdy.
Som pri tom ...
s principálom bolestivej zimy.


S.I.