Svitá.

Za oknom staničnej ubytovne

lezie svetlo do ďaleka,

až tam kde pískajú vlaky.

Vtáčatá prehĺtajú purpuru,

už nevidia noc.

     

Stena hasne tieňom,

do bielej vytĺka samotu,

na smaragd vešia

pohľad tvojich očí.

                    

Ružovo tlie i modrá

pán Tesla v neóne.

V okne izby skuvíňa

zabudnutý upír noci.

Porezaný šľachou diaľky

plače po dlhom skoku

svitaním pri nás.

 

Košatý strom vo vetre

hrá akustickú basu,

svetielkuje nad tmou,

čo ešte dymí tam dole.

V zápalke ticha záhrad

tancujú výzvu jablká,

škrtajú naše sny na dotyky.

 

Samuel Ivaška ©